Sú pre slovenské inovácie lepšie grantové programy riadené priamo Európskou komisiou alebo národná podpora?

Grantová podpora z akéhokoľvek grantového programu či výzvy bude vždy beh na dlhú trať, na druhej strane prináša nevratné finančné príspevky.

Úvodný kontext:

Z komplexné pohľadu financovania inovácií je potrebné uvažovať aj o grantoch aj o investíciách (najmä angel investor, VC – venture capital). Granty ako také majú hlavnú výhodu oproti investíciám, že sa jedná o nevratné finančne prostriedky a financujú aj inovácie ktoré by trh nefinancoval. Na druhej strane sú administratívne a časovo náročnejšie a menej flexibilné (bližšiemu porovnanie vhodnosti použitia grantov vs. investície sa budem bližšie venovať v ďalších blogoch).

Grantové finančné prostriedky EÚ plynú dvoma základnými prúdmi.

Prvý prúd predstavuje situáciu, keď “Brusel” (Európska komisia) prenechá národnej vláde (slovenskej, českej, poľskej a pod.) určitý balík peňazí, ku ktorému národná vláda prispieva aj vlastnými prostriedkami (v prípade Slovenska približne 15 %). Tento balík je určený pre sedemročné programové obdobie (aktuálne roky 2021–2027). Následne národná vláda a jej orgány tento balík spravujú – vytvárajú a vyhlasujú výzvy, zabezpečujú hodnotenie a implementáciu schválených projektov. Ide o tzv. operačné programy; v prípade Slovenska ide aktuálne o jediný Operačný program Slovensko. Sem v princípe patrí aj Plán obnovy, ktorý má však odlišnú časovú periódu.

Druhý prúd predstavuje grantové programy, ktoré sú tvorené, financované a riadené priamo Európskou komisiou. Tieto programy sa nazývajú rámcové alebo komunitárne programy EÚ a takisto fungujú v sedemročných cykloch (aktuálne roky 2021–2027). Najväčším z nich je program Horizon Europe, ktorý je akýmsi lídrom nielen vďaka veľkosti rozpočtu, ale aj vďaka metodikám pri riadení výziev a projektov. Celkovo takýchto “celoeurópskych” grantových programov existuje viac ako štyridsať – viď. Funding and Tender portal – https://ec.europa.eu/info/funding-tenders/opportunities/portal/screen/programmes .

Pre úplnosť ešte spomeňme programy cezhraničnej spolupráce Interreg, ktoré podporujú projekty rozvíjajúce pohraničné územia dvoch susedných krajín (v prípade Slovenska napríklad Interreg SK-PL, SK-CZ, SK-AT, SK-HU). Tieto programy sú riadené väčším z dvojice pohraničných štátov. Pre širší región existujú programy ako Interreg Danube (Podunajský región), ktorý využíva zdieľané riadenie medzi Európskou komisiou a ďalšími národnými autoritami, prípadne Interreg Central Europe, ktorý je riadený z Viedne (Mesto Viedeň, odbor pre európske záležitosti).

Napokon existuje aj priama podpora – dotácie priamo z rozpočtu Slovenskej republiky.

Prečo je riadenie grantových programov dôležité a aké rozdiely prináša?

Jednoducho kvôli pravidlám a štandardom, ktoré je potrebné dodržiavať a procesom ktoré je potrené absolvovať pre úspešné čerpacie grantov. Každý grantový program má vlastné ciele, očakávané typy projektov, plánované výsledky a spôsob riadenia. Tieto parametre nastavuje príslušná riadiaca autorita. Najmä spôsob riadenia každého programu je zásadný, pretože určuje, aké výzvy budú vypisované, s akými podmienkami, ako budú hodnotené predložené projekty a ako bude prebiehať realizácia schválených projektov.

Z pohľadu konkurencie projektov je zásadný rozdiel medzi výzvami z rámcových programov EÚ (celoeurópske výzvy) a výzvami z národných programov. Vo výzvach z rámcových programov je konkurencia naozaj obrovská – pri programe Horizon Europe je napríklad priemerná miera úspešnosti (success rate) len okolo 16 % (odhad na rok 2025 je okolo 12 %, zdroj: https://ec.europa.eu/info/funding-tenders/opportunities/portal/screen/opportunities/horizon-dashboard )

Na druhej strane je však spôsob riadenia programov priamo riadených Európskou komisiou oveľa čitateľnejší. Pre úspešné zapájanie sa do výziev programu Horizon Europe, najmä pre nováčikov, je nevyhnutná dôkladná príprava. V tomto vie pomôcť aj podpora z národných programov.

Ako to funguje u nás na Slovensku ?

Národný systém grantovej podpory na Slovensku, žiaľ, trpí viacerými závažnými nedostatkami. Celý proces od vyhlásenia výzvy až po realizáciu projektov je často neprehľadný a len ťažko predvídateľný. Grantové schémy zároveň sprevádza nadmerná administratívna záťaž a pretrváva v nich značné riziko konfliktu záujmov. Tieto systémové problémy predstavujú veľké výzvy, ktorým slovenská grantová podpora čelí.

Treba však objektívne uznať, že popri týchto nedostatkoch sa na Slovensku vďaka eurofondom podarilo zrealizovať aj mnoho dobrých a zmysluplných projektov. Žiadatelia aj poskytovatelia grantov odviedli kus práce a dosiahli množstvo pozitívnych výsledkov. Tieto úspechy však nič nemenia na fakte, že vyššie spomenuté nedostatky naďalej pretrvávajú a brzdia celkovú efektívnosť systému.

Hlavné príčiny uvedených problémov spočívajú v dvoch zásadných nastaveniach systému:

(1)Domáce hodnotenie projektov. Slovenské grantové výzvy boli od začiatku nastavené tak, že predložené projekty hodnotia „doma“ – teda slovenskí hodnotitelia. V malej krajine ako Slovensko to znamená, že experti často poznajú prostredie, ba dokonca osobne aj niektorých žiadateľov. Takýto model prirodzene vytvára obrovský priestor na potenciálny konflikt záujmov. Tento problém sa síce časom riešil zavádzaním rôznych formálnych kontrol a overovaní, no tie zároveň výrazne zvýšili administratívnu náročnosť celého procesu.

(2) Absentujúca expertná supervízia počas realizácie. Odborné hodnotenie býva prítomné spravidla iba pri posudzovaní projektových žiadostí, no počas samotnej implementácie projektov často chýba. Pri viacročných inovačných a výskumno-vývojových projektoch je pritom kľúčové zapojiť nezávislého experta aj do priebežného hodnotenia priebehu prác, dosiahnutého pokroku či potreby aktualizácie projektového plánu. Práve od takýchto odborných posudkov následne závisí uvoľňovanie platieb grantu a celková dĺžka administrácie projektu. Nie je reálne očakávať detailnú sektorovú expertízu od projektových manažérov na strane poskytovateľa (ktorých úlohou je primárne administrácia), preto by mal byť odborný hodnotiteľ prítomný aj počas realizačnej fázy projektu.

Tieto dve systémové nastavenia v priebehu času roztočili „nekonečnú špirálu“ konfliktu záujmov a zároveň priniesli množstvo byrokratickej záťaže v celom procese. Náročná administratíva sa prejavuje nielen pri vykazovaní progresu projektov či pri nevyhnutných úpravách počas ich realizácie, ale prakticky vo všetkých fázach grantového cyklu. Stále pretrváva aj problém zjednodušenia vykazovania výdavkov, ktorý súvisí nielen s legislatívnymi pravidlami, ale aj s nedostatočným expertným dohľadom nad projektmi. Celkovo tak proces vyhlasovania výziev a následnej implementácie projektov zostáva pre účastníkov ťažko čitateľný a len ťažko predvídateľný.

Výsledkom uvedeného stavu je, že obrovský priestor na konflikt záujmov v kombinácii s vysokou byrokratickou záťažou odrádza a frustruje mnohých potenciálnych žiadateľov. Namiesto ďalšieho stupňovania formálnych kontrol si preto situácia vyžaduje zásadné systémové zmeny. Nemusíme pritom vymýšľať nič nové – podobné princípy už úspešne fungujú v programoch riadených priamo Európskou komisiou. Pomyselné „koleso“ je teda v Európe už vynájdené: spočíva najmä v nezávislom expertnom hodnotení zahraničnými hodnotiteľmi počas celého životného cyklu projektu, čo prenáša dôraz z administratívneho procesu na skutočné výsledky a dopady (impact) projektov. Presne týmto smerom by sa mala uberať aj naša národná prax – hoci konkrétne návrhy, ako takéto zmeny presadiť, zatiaľ neboli predstavené.

Za inšpiráciu môže slúžiť dobrá prax z Írska, krajiny veľkosťou porovnateľnej so Slovenskom. Írsko uplatňuje podobné systémové nastavenie (s dôrazom na nezávislé hodnotenie) už od začiatku čerpania eurofondov a aj vďaka tomu dokáže európske prostriedky čerpať pomerne efektívne.

Na druhej strane, ako už bolo spomenuté, konkurencia v národných výzvach je obmedzená len na slovenských uchádzačov. Aj preto môžu tieto domáce grantové schémy poslúžiť ako užitočný odrazový mostík pre subjekty, ktoré sa neskôr plánujú zapojiť aj do oveľa náročnejších výziev rámcových programov EÚ (napríklad Horizon Europe).

Ako to funguje v Európe?

Z pohľadu hodnotenia projektov ide o celoeurópsky priestor, a preto sú projekty prideľované zahraničným hodnotiteľom náhodne. Slovenský projekt nemôže hodnotiť slovenský expert pôsobiaci ako externý hodnotiteľ pre Európsku komisiu. V prípade schválenia projektu je prítomné expertne hodnotenie aj počas jeho realizácie. Výzvy sú pri väčšine programov vyhlasované na základe vopred známych dvojročných pracovných programov (tzv. work-programov). Text výzvy aj dátum jej vyhlásenia sú zverejnené v predstihu. Možnosti každoročne vyhlasovaných výziev sú pomerne široké. Aj tu sa samozrejme objavujú určité meškania, ale celkovo je proces veľmi prehľadný, čitateľný a zameraný na výsledky (impact oriented).

Na druhej starne, najväčšou výzvou je tu vysoká konkurencia a teda nízka miera úspešnosti projektov. Tento aspekt kladie najmä na nováčikov vysoké nároky pri príprave projektov. Často sa tak stáva, že projekt nie je schválený na prvý raz – jednoducho preto, že podporu získali iné projekty, ktoré boli lepšie pripravené a mali väčší dopad.

Odhadnúť šance pripravovaného projektu na úspech je hotová alchýmia. Základné požiadavky síce možno skontrolovať, no reálne vyhliadky na úspech sa dajú len hrubo odhadnúť. Tým vzniká istá “nepriama” nečitateľnosť pri zapájaní sa do rámcových programov EÚ. Aj tu sa preto neraz objavuje frustrácia a dochádza k časovým prestojom pri opakovanom podávaní projektov.

Miera úspešnosti projektov závisí najmä od troch základných faktorov: (1) inovatívnosť samotného projektu, (2) dôkladná príprava projektu po všetkých stránkach, (3) skúsenosti žiadateľa s grantmi EÚ riadenými priamo Európskou komisiou. Tento posledný aspekt je veľmi dôležité zvážiť hneď na začiatku. Pri mnohých typoch výziev sa totiž očakáva, že líder projektového konzorcia už má za sebou aspoň niekoľko projektov – prinajmenšom v pozícii člena konzorcia (nie ako líder). Z toho prirodzene vyplýva potreba, aby sa žiadateľ na začiatku zapájal do projektov “len” ako partner (člen projektového konzorcia), a nie ako líder. Na to, aby sa žiadateľ dostal do pripravovaného projektu, je potrebný kvalitný medzinárodný networking.

Tu je príčinou najmä obrovský záujem a vysoký počet podaných projektov. V tomto „rybníku“ je teda potrebné riešiť priestor pre zvýšenie úspešnosti predkladaných projektov.

Európska komisia ponúka aj schémy, do ktorých sa dá zapojiť aj bez predchádzajúcich skúseností. Patria sem napríklad výzvy EIC (tu je možnosť žiadať aj bez medzinárodného konzorcia), pri ktorých sú však veľmi vysoké požiadavky na inovatívnosť projektu (tzv. disruptive, deep-tech), táto schéma zároveň ponúka hybridné nástroje financovania grant+equita.  Ďalej je možné využiť aj výzvy EIT a kaskádové výzvy.

Pokiaľ ide o zvyšovanie celkovej úspešnosti projektov, najmä v rámci tzv. „Widening countries” (krajiny, ktoré sa menej zapájajú do programu Horizon Europe – kam patrí aj Slovensko), už dnes existujú v programe Horizon Europe aj výzvy, v ktorých môžu projekty predkladať len žiadatelia z týchto krajín. Zároveň Európska komisia plánuje navýšiť rozpočet pre ďalšie programové obdobie, aby sa zvýšila priemerná miera úspešnosti.

Aké sú základné rozdiely v očakávaných projektoch a prečo je dôležité prepojenie národnej a celoeurópskej podpory ?

Grantové programy treba vnímať aj ako motivačný nástroj. Európska komisia (prípadne národné vlády) sa ich prostredníctvom snaží motivovať riešiť vybrané problémy a riešiť tieto témy určitým spôsobom – napríklad cez spoluprácu medzi priemyslom a akademickým sektorom alebo prostredníctvom medzinárodnej spolupráce.

Pri projektoch z národnej podpory sa očakávajú projekty prevažne národného rozmeru. Nadnárodné výsledky projektov sú síce vítané, ale spravidla to nie je nevyhnutné. Tieto prostriedky sú zároveň určené aj na investície do infraštruktúry. V prípade inovačných projektov to znamená napríklad nákup dlhodobého hmotného (DHM) a nehmotného (DNM) majetku – teda výskumnej infraštruktúry – alebo nákup riešení na inovovanie interných procesov. Niektoré výzvy vyžadujú spoluprácu výskumných inštitúcií a súkromného sektora.

Rámcové programy EÚ majú v zásade tri základné podmienky zapojenia sa do ich výziev: (1) medzinárodná spolupráca – projekty sú pripravované a realizované medzinárodnými konzorciami; (2) nadnárodný dopad projektu – výsledky projektu musia presahovať hranice jednej krajiny; (3) inovácia – projekt musí priniesť niečo nové. Z pohľadu rozpočtu ide najmä o priame výdavky (OPEX) a to najmú staff-cost, pri dlhodobom hmotnom majetku (DHM) sú to väčšinou len odpisy po dobu realizácie projektu. Tieto výzvy sú teda vhodné pre žiadateľov, ktorí už operujú nadnárodne alebo majú ambíciu internacionalizovať svoje aktivity.

Pekným príkladom prepojenia slovenského a európskeho grantového “rybníka” je schéma Seal of Excellence. Niektoré slovenské firmy prihlásili svoje projekty do výzvy EIC Accelerator (súčasť programu Horizon Europe – III. pilier) a hoci nezískali financovanie priamo z Bruselu, dosiahli vysoké bodové hodnotenie a získali známku excelentnosti (Seal of Excellence). Na základe týchto výsledkov potom dostali podporu z národnej schémy pod Ministerstvom hospodárstva. Takto bola podporená slovenská inovácia, ktorá síce bola vysoko hodnotená nezávislými zahraničnými expertmi, ale v celoeurópskej konkurencii “tesne” nezískala financovanie priamo od Európskej komisie.

Okrem toho existujú aj ďalšie formy „prepojenej“ podpory. Poskytujú sa napríklad financie na opätovné podanie projektov do programu Horizon Europe, tzv. voucherová podpora (prostredníctvom agentúr SIEA-Slovenská Inovačná a Energetická Agentúra a SBA-Slovak Business Agency) na prípravu grantových žiadostí pre rôzne výzvy programu Horizon Europe, ako aj podpora z Národnej kancelárie Horizon Europe (pri CVTI-Centrum Vedecko-Technických Informácii) na účasť na “brokerage” podujatiach (slúžia na networking a zapojenie sa do medzinárodných konzorcií), alebo v minulosti to boli aj „Matching granty“

Systémové zmeny pri národnej podpore, ako ja zvýšenie úspešnosti projektov v rámcových programoch EU je beh na dlhú trať, kde nás v oboch prípadoch určite čakajú aj „slepé uličky“ , koniec koncov každá inovácia ma na začiatku nejasnú cestu a neistý výsledok 🙂 .

Matej Novotný – konateľ, BALTEUS spol. s r.o.